Trochu o detských nohách a topánkach..

Vývoj detskej nohy kopíruje kineziologický vývoj, teda postupné rozvíjanie pohybových schopností dieťaťa. Babätko má pri narodení nohy úplne ploché a takto o zotrváva, až kým klenba nie je potreba na odpruženie chôdze. Kolená dieťaťa sú spočiatku tvarované do „O“. Bedrové kĺby dokonca dozrievajú naplno až po narodení, preto sú potrebné kontroly novorodencov u detského ortopéda, ktorý bedrá vyšetrí ultrazvukom. V prípade nepriaznivého vývoja sa odporúča balenie naširoko, ktoré bolo kedysi pravidlom, dnes je už len na odporúčanie konkrétnym deťom.  Spomínaných znakov sa pri malých deťoch teda netreba absolútne obávať- plochá noha, nožičky do „O“ aj nedozreté bedrá novorodencov sú absolútne normálne.

Toto sa začína meniť až s prvými pokusmi o státie, prvými krokmi a chôdzou samotnou.  S narastajúcim zaťažovaním sa postupne prispôsobujúce sa členky najprv mierne poklesnú, čím ťahajú za sebou aj vyššie kĺby a kolená tak dočasne zmenia svoj tvar z „O“ na „X“, chodidlo môže pôsobiť plochým dojmom. Opäť sa netreba ľakať, klenba sa v tomto čase aktívnym zapájaním svalov pri chôdzi začína tvarovať, no do cca tretieho roku veku dieťaťa je vystlaná tukovou vrstvou, ktorej účelom je chrániť malú nohu. Opticky takto bude noha pôsobiť plochu ešte do predškolského veku, kedy sa začne tvarovať viditeľne.

Napriek tomu sa však dá aj bez prístrojov vidieť, pokiaľ sa chodidlo netvaruje správne. Akýmsi indikátorom plochej klenby môže byť postavenie piat, ktoré by mali ísť priamo pri rovnom stoji. Kríženie ich pomyselnej osi môže naznačovať, že niečo nie je úplne v poriadku.

Počas škôlkárskych rokov už nastáva definitívne odbúranie tukovej vrstvy chodidla, spevnenie členkov aj kolien a do školy by mali prváčikovia nastupovať s pekne tvarovaným chodidlom a rovnými kolenami.

A ešte pár slov k detským topánkam, keďže s prvými krokmi automaticky pribúda aj táto starosť.

Na začiatok len spomeniem, že ideálna, najprirodzenejšia a nenahraditeľná je chôdza naboso. Avšak chôdza naboso po nerovných povrchoch- tráve, kamienkoch, hline, piesku či machu. Táto forma chôdze nám bola daná generáciami vývoja ľudskej nohy a moderný človek ešte nemal dostatok času prispôsobiť sa betónu a neustálemu „zviazaniu“ topánkou.

Prvé krôčiky dieťaťa sa odohrávajú zväčša doma, keď sa drobec stavia popri nábytku. K tomuto pohybu nie je potrebné nasadzovať topánky, pokiaľ majú rodičia starosť, že je studená podlaha napr. je vhodné dať iba protišmykové ponožky alebo tzv. capačky. Neskôr, k noseniu von najmä, je vhodné zadovážiť topánky primeranej veľkosti. Treba dbať nielen na dĺžku chodidla a prirátať nadmerok (ideálne 1cm) ale aj na šírku chodidla. Každý výrobca používa iné šírky topánok a tak nie je možné, aby všetkým deťom „sedeli“ topánky jednej konkrétnej značky. Niektorí výrobcovia používajú viacero šírok topánky s rôznym značením danej rady, treba sa vždy informovať predajcov. Šírka topánky, najmä v oblasti prstov je dôležitá- a nielen pri detských topánkach- aby mali prsty dostatok priestoru na vejárovité rozloženie pri dopade, v opačnom prípade tlakom sami vytvárame nesprávny stereotyp stoja a chôdze a v neskoršom veku aj deformity nohy (napr. halux valgus- vbočený palec). Ďalej je vhodné, aby mala topánka ohybnú podrážku pre správne odvíjanie chodidla. V istom období sa preferovala pre správnu chôdzu tzv. pevná obuv, kde ale často bola práve podrážka tvrdá, dieťa akoby kráčalo v lyžiarskych topánkach, čím nemalo možnosť odvíjať chodidlo a tak si správne tvarovať klenbu tak potrebnú pre  odpruženie. Ďalej by mala detská topánka mať uzavretú špicu (kvôli nakopávaniu hlavne pri chodcoch- začiatočníkoch, ktorí nedvíhajú nohy dostatočne od zeme) a pevný opätok. Tu si netreba mýliť opätok s podpätkom- podpätky samozrejme na detskú nohu nepatria. Opätok naproti tomu je prešitá časť topánky za pätou, pevný opätok pomáha udržať členkové kĺby proti prepadaniu fixáciou päty a tým nepovolí padnutiu klenby.

Na záver len k moderným topánkam- maminky sú internetom a inými maminkami zoznamované s tzv. barefoot obuvou. Tieto topánky sa pritom odvolávajú práve na to, že najprirodzenejšia je chôdza naboso a tieto topánočky bez pevných švov, s mäkkou koženou podrážkou napomáhajú aj v modernej dobe sa tomuto typu chôdze priblížiť čo najlepšie. Treba si ale uvedomiť že jednak naboso je jedine naboso a každá ďalšia vrstva medzi zemou a nohou je možná šmyková plocha navyše, k čomu voľné prešívanie týchto topánok len prispieva. Druhak táto forma chôdze nie je vhodná na rovné plochy, akými sú betónové chodníky dnešných miest, kde nie sú žiadne stimuly pre chodidlo dieťaťa. Takisto otvorené špice pri hociakom type obuvi len nabádajú k zakopávaniu. A v neposlednom rade pevný opätok- stretám sa s názorom, že nie je vhodný, lebo nahrádza svaly nohy a dieťa nemá takto možnosť posilniť si vlastné svaly klenby- treba si uvedomiť, že začiatok chôdze je pre tak malé nožičky unavujúci, preto prirodzene drobci striedavo chvíľu behajú, chvíľu sedia, váľajú sa, hrajú poležiačky a jednoducho striedajú všetky možné polohy a akcie, aby posilňovali svaly svojho tela rovnomerne bez následnej únavy. Umožníme im toto počas vychádzky do parku? Pre chodca začiatočníka znamená povedzme 20minútová prechádzka to isté, čo pre dospelého človeka priemerná túra v Tatrách- pri ktorej si obúva pevnú obuv, aby sa mu po následnej únave cestou späť dalo pohodlne zísť. Ak by si takto nohu nespevnil, bude mať druhý deň svalovicu ale najmä v daný deň pri pretrvávajúcej záťaži pri návrate na chatu tieto oslabene preťažené svaly nevládzu plniť svoju funkciu a nechajú nohu takpovediac padať. V prípade detskej nohy takto oslabené svaly nechajú padať formujúcu sa klenbu a členky.

Sedí, stojí, chodí... Ako sa vyvíja dieťa?

V dnešnej dobe je pomerne veľkým zlom práve internet, ktorý mal byť v prvom rade nápomocný pre získavanie informácií. Najmä tam a vďaka nemu môžeme pozorovať „súťaženie“ maminiek, ktorá má šikovnejšie dieťa. Ktoré skôr sedí, lozí a najmä chodí. Tak sa začína znovaobjavovať tzv. napomáhanie vo vývoji, ktoré sa kedysi považovalo za správne, no dnešnými lekármi a terapeutmi je považované za prekonané. Každé dieťa ma svoje tempo a pokiaľ toto tempo nie je chorobne pomalé, treba mu ponechať čas, tu totiž platí, že kvantita je viac ako kvalita a nie je dôležité kedy, ale ako ten ktorý pohyb vykoná.. Ako teda správne odhadnúť, kedy je vývoj dieťaťa ešte v norme a kedy už nie?

Malé bábätko sa narodí prakticky nevidiace a v prvých týždňoch sa pohybuje na pohľad chaoticky.  V polohe na chrbte nemá istotu, nevie zaujať stabilnú polohu, lepšie je to v polohe na brušku, kde má hlavičku otočenú nabok, ruky skrčené pri sebe a ritku mierne nad podložkou. Na rukách je ešte silný úchopový reflex a dieťatko drží ruky v päsť. Postupne v prvom mesiaci sa začínajú ruky a nohy uvoľnovať a dieťa môže otáčať hlavičku do strán za zvukom či svetlom. I tu sa už dá všímať, či hlávku otáča na obe strany rovnako, či nie je úklon na niektorú stranu silnejší.

Počas druhého mesiaca sa v polohe na brušku panva uvoľní, padne k podložke a dieťatko tak môže začať dvíhať hlavičku. Mnoho matiek má dojem, že „pásť koníčky“ musí už mesačné dieťa- tu začína sledovanie a ponáhľanie vývoja, hoci je táto predstava mylná. V treťom mesiaci dochádza k prvej symetrickej opore o lakte, kedy sa dieťatko nadvihne v opore na lakťoch, vzpriami sa do spodnej hrudnej chrbtice a dokáže tak v tejto polohe izolovane otáčať hlavu. Čo je ale dôležité, v tejto fáze už má päste uvoľnené, aby sa vedelo správne oprieť.Tiež si treba všímať, či sa opiera o oba lakte rovnako, či niektorý nie je viac vpredu.  Na chrbte zas už dokáže držať nohy v pravom uhle nad podložkou, kedže brušné svaly sa postupne posilňujú, opiera sa medzi lopatkami. Čiže už tuná badáme zapájanie brušných svalov vo výraznejšom merítku a tieto svaly sú potom dôležité pre správne sedenie i stoj a teda chôdzu samotnú.

4,5 mesačné dieťa už dokáže na brušku oprieť si nôžku o zohnuté kolienko a tak si zobrať hračku zboku, na chrbte sa načahuje za hračkami aj cez stred tela. Treba pozorovať, či sa tatko pri načahovaní za hračkami udrží, či sa neprevalí cez nos na zem.  Taktiež si na chrbte takzvane objavuje svoje nohy, hrá sa s nimi a pchá si ich do úst. Tak si posilní brušné svaly dostatočne natoľko, aby si v piatom mesiaci dokázalo držať na chrbátiku hračky obojručne a držalo nohy zdvihnuté.

6ty mesiac je ozaj prelomový, ale nie preto, že dieťa by si malo samo sadnúť, ako sa mnoho maminiek nazdáva pri porovnávaní svojich ratolestí na internetových fórach. V tomto čase sa má dieťatko otáčať z chrbta na bruško. V 7mom mesiaci sa potom dokáže udržať na boku v tzv plážovej polohe s nastrčenou nohou čo zas následne vedie ku schopnosti v 8mom mesiaci objavovať svet nad podložkou a teda sa cez túto bočnú polohu dostať do šikmého sedu. Toto je veľmi dôležité, zdravé dieťatko sa nikdy neposadí priamym posadením cez rovinu tela ale vždy do kríža kde zapína šikmé brušné svaly a posilňuje ich tak ďalej pre správny sed, stoj a chôdzu.

Deti si okrem šikmého sedu, ktorý nastupuje ako prvý, môžu sadať aj z polohy na štyroch, ked sa prehupnú do sedu cez jednu nohu. K samostatnému sedu bez opory chýba už len krôčik a ten nastupuje najneskôr do desiateho mesiaca veku dieťaťa. V tomto období so samostatným sedom prichádza obdobie lezenia, štvronožkovania. Pri prvých pokusoch o štvronoženie, ale aj už pri plazení sú ešte ruky silnejšie ako nohy a tak mnoho detí najprv cúva dozadu. Asi pätina detí dokonca prirodzene neštvornoží, ale sa iba točia ako hodiny a rúčkujú, no tieto deti by sme mali potom posmeľovať ku aktivitám na štyroch formou hry, nakoľko táto poloha je veľmi dôležitá pre zastabilizovanie lopatiek, ramien a i brušných svalov pre vytvorenie pevného svalového korzetu pre stoj a chôdzu. Pri lození je tiež dôležité, aby dieťa striedalo ruky i nohy a aby sa nepohupovalo po kolenách ako zajac, aby sa prílišne nekývalo do strán a aby bol trup pekne rovno a nie v bruchu preliačený smerom dole alebo nabok.

Vo svojich 10 mesiacoch je takto dieťa pripravene na postavenie sa pri nábytku, postupne začína chodiť bokom okolo stolíka či pohovky, pričom v tomto období je normálne keď sa stavia na špičky. Je to potrebou dočiahnuť na veci, ktoré sú zväčša vyššie ako ono samo. O mesiac neskôr je už pripravené pustiť sa do priestoru a skúsiť prvý samostatný krok, pričom rovnováhu udržiava zodvihnutými rukami. O samostatnej chôdzi hovoríme až keď dieťa chodí po vlastných, dokáže sa zastaviť v priestore a opätovne rozbehnúť. Na tento finálny úkon má pritom čas do svojich 18tich mesiacov.

Dnes majú naproti všetkému spomínanému mnohé maminy predstavu vytvorenú najmä sociálnymi sieťami a rôznymi fórami, že dieťa musí v pol roku sedieť a v roku chodiť a aby to ich dieťa nezaostávalo, dopomáhajú mu v tom. Pritom je to najhoršie čo môžu urobiť- napríklad pasívnym posádzaním dieťaťa preskočíme mnoho predchádzajúcich období a dieťa tak nedostane príležitosť dostatočne si vytrénovať svaly brucha či chrbta na vlastnú chôdzu. K tej neskôr síce dôjde, ale často tieto detí majú zlé nastupovanie, slabé brucho, ploché nohy, kolená do X či predozadnú skoliózu. Takisto postavovaním za ruky či rôznymi chodítkami sa preťažuju iné skupiny svalov, často deti nedosiahnu poriadne na vlastné chodidlá, kedže sú „ťahané vzduchom“ a špičkovaním si tak vytvárajú nesprávnu chôdzu. To isté platí aj keď naopak, majú takúto chôdzu nastavenú nízko a sú tak nútené mať pokrčené nôžky...