Trochu o detských nohách a topánkach..

Vývoj detskej nohy kopíruje kineziologický vývoj, teda postupné rozvíjanie pohybových schopností dieťaťa. Babätko má pri narodení nohy úplne ploché a takto o zotrváva, až kým klenba nie je potreba na odpruženie chôdze. Kolená dieťaťa sú spočiatku tvarované do „O“. Bedrové kĺby dokonca dozrievajú naplno až po narodení, preto sú potrebné kontroly novorodencov u detského ortopéda, ktorý bedrá vyšetrí ultrazvukom. V prípade nepriaznivého vývoja sa odporúča balenie naširoko, ktoré bolo kedysi pravidlom, dnes je už len na odporúčanie konkrétnym deťom.  Spomínaných znakov sa pri malých deťoch teda netreba absolútne obávať- plochá noha, nožičky do „O“ aj nedozreté bedrá novorodencov sú absolútne normálne.

Toto sa začína meniť až s prvými pokusmi o státie, prvými krokmi a chôdzou samotnou.  S narastajúcim zaťažovaním sa postupne prispôsobujúce sa členky najprv mierne poklesnú, čím ťahajú za sebou aj vyššie kĺby a kolená tak dočasne zmenia svoj tvar z „O“ na „X“, chodidlo môže pôsobiť plochým dojmom. Opäť sa netreba ľakať, klenba sa v tomto čase aktívnym zapájaním svalov pri chôdzi začína tvarovať, no do cca tretieho roku veku dieťaťa je vystlaná tukovou vrstvou, ktorej účelom je chrániť malú nohu. Opticky takto bude noha pôsobiť plochu ešte do predškolského veku, kedy sa začne tvarovať viditeľne.

Napriek tomu sa však dá aj bez prístrojov vidieť, pokiaľ sa chodidlo netvaruje správne. Akýmsi indikátorom plochej klenby môže byť postavenie piat, ktoré by mali ísť priamo pri rovnom stoji. Kríženie ich pomyselnej osi môže naznačovať, že niečo nie je úplne v poriadku.

Počas škôlkárskych rokov už nastáva definitívne odbúranie tukovej vrstvy chodidla, spevnenie členkov aj kolien a do školy by mali prváčikovia nastupovať s pekne tvarovaným chodidlom a rovnými kolenami.

A ešte pár slov k detským topánkam, keďže s prvými krokmi automaticky pribúda aj táto starosť.

Na začiatok len spomeniem, že ideálna, najprirodzenejšia a nenahraditeľná je chôdza naboso. Avšak chôdza naboso po nerovných povrchoch- tráve, kamienkoch, hline, piesku či machu. Táto forma chôdze nám bola daná generáciami vývoja ľudskej nohy a moderný človek ešte nemal dostatok času prispôsobiť sa betónu a neustálemu „zviazaniu“ topánkou.

Prvé krôčiky dieťaťa sa odohrávajú zväčša doma, keď sa drobec stavia popri nábytku. K tomuto pohybu nie je potrebné nasadzovať topánky, pokiaľ majú rodičia starosť, že je studená podlaha napr. je vhodné dať iba protišmykové ponožky alebo tzv. capačky. Neskôr, k noseniu von najmä, je vhodné zadovážiť topánky primeranej veľkosti. Treba dbať nielen na dĺžku chodidla a prirátať nadmerok (ideálne 1cm) ale aj na šírku chodidla. Každý výrobca používa iné šírky topánok a tak nie je možné, aby všetkým deťom „sedeli“ topánky jednej konkrétnej značky. Niektorí výrobcovia používajú viacero šírok topánky s rôznym značením danej rady, treba sa vždy informovať predajcov. Šírka topánky, najmä v oblasti prstov je dôležitá- a nielen pri detských topánkach- aby mali prsty dostatok priestoru na vejárovité rozloženie pri dopade, v opačnom prípade tlakom sami vytvárame nesprávny stereotyp stoja a chôdze a v neskoršom veku aj deformity nohy (napr. halux valgus- vbočený palec). Ďalej je vhodné, aby mala topánka ohybnú podrážku pre správne odvíjanie chodidla. V istom období sa preferovala pre správnu chôdzu tzv. pevná obuv, kde ale často bola práve podrážka tvrdá, dieťa akoby kráčalo v lyžiarskych topánkach, čím nemalo možnosť odvíjať chodidlo a tak si správne tvarovať klenbu tak potrebnú pre  odpruženie. Ďalej by mala detská topánka mať uzavretú špicu (kvôli nakopávaniu hlavne pri chodcoch- začiatočníkoch, ktorí nedvíhajú nohy dostatočne od zeme) a pevný opätok. Tu si netreba mýliť opätok s podpätkom- podpätky samozrejme na detskú nohu nepatria. Opätok naproti tomu je prešitá časť topánky za pätou, pevný opätok pomáha udržať členkové kĺby proti prepadaniu fixáciou päty a tým nepovolí padnutiu klenby.

Na záver len k moderným topánkam- maminky sú internetom a inými maminkami zoznamované s tzv. barefoot obuvou. Tieto topánky sa pritom odvolávajú práve na to, že najprirodzenejšia je chôdza naboso a tieto topánočky bez pevných švov, s mäkkou koženou podrážkou napomáhajú aj v modernej dobe sa tomuto typu chôdze priblížiť čo najlepšie. Treba si ale uvedomiť že jednak naboso je jedine naboso a každá ďalšia vrstva medzi zemou a nohou je možná šmyková plocha navyše, k čomu voľné prešívanie týchto topánok len prispieva. Druhak táto forma chôdze nie je vhodná na rovné plochy, akými sú betónové chodníky dnešných miest, kde nie sú žiadne stimuly pre chodidlo dieťaťa. Takisto otvorené špice pri hociakom type obuvi len nabádajú k zakopávaniu. A v neposlednom rade pevný opätok- stretám sa s názorom, že nie je vhodný, lebo nahrádza svaly nohy a dieťa nemá takto možnosť posilniť si vlastné svaly klenby- treba si uvedomiť, že začiatok chôdze je pre tak malé nožičky unavujúci, preto prirodzene drobci striedavo chvíľu behajú, chvíľu sedia, váľajú sa, hrajú poležiačky a jednoducho striedajú všetky možné polohy a akcie, aby posilňovali svaly svojho tela rovnomerne bez následnej únavy. Umožníme im toto počas vychádzky do parku? Pre chodca začiatočníka znamená povedzme 20minútová prechádzka to isté, čo pre dospelého človeka priemerná túra v Tatrách- pri ktorej si obúva pevnú obuv, aby sa mu po následnej únave cestou späť dalo pohodlne zísť. Ak by si takto nohu nespevnil, bude mať druhý deň svalovicu ale najmä v daný deň pri pretrvávajúcej záťaži pri návrate na chatu tieto oslabene preťažené svaly nevládzu plniť svoju funkciu a nechajú nohu takpovediac padať. V prípade detskej nohy takto oslabené svaly nechajú padať formujúcu sa klenbu a členky.

Sedí, stojí, chodí... Ako sa vyvíja dieťa?

V dnešnej dobe je pomerne veľkým zlom práve internet, ktorý mal byť v prvom rade nápomocný pre získavanie informácií. Najmä tam a vďaka nemu môžeme pozorovať „súťaženie“ maminiek, ktorá má šikovnejšie dieťa. Ktoré skôr sedí, lozí a najmä chodí. Tak sa začína znovaobjavovať tzv. napomáhanie vo vývoji, ktoré sa kedysi považovalo za správne, no dnešnými lekármi a terapeutmi je považované za prekonané. Každé dieťa ma svoje tempo a pokiaľ toto tempo nie je chorobne pomalé, treba mu ponechať čas, tu totiž platí, že kvantita je viac ako kvalita a nie je dôležité kedy, ale ako ten ktorý pohyb vykoná.. Ako teda správne odhadnúť, kedy je vývoj dieťaťa ešte v norme a kedy už nie?

Malé bábätko sa narodí prakticky nevidiace a v prvých týždňoch sa pohybuje na pohľad chaoticky.  V polohe na chrbte nemá istotu, nevie zaujať stabilnú polohu, lepšie je to v polohe na brušku, kde má hlavičku otočenú nabok, ruky skrčené pri sebe a ritku mierne nad podložkou. Na rukách je ešte silný úchopový reflex a dieťatko drží ruky v päsť. Postupne v prvom mesiaci sa začínajú ruky a nohy uvoľnovať a dieťa môže otáčať hlavičku do strán za zvukom či svetlom. I tu sa už dá všímať, či hlávku otáča na obe strany rovnako, či nie je úklon na niektorú stranu silnejší.

Počas druhého mesiaca sa v polohe na brušku panva uvoľní, padne k podložke a dieťatko tak môže začať dvíhať hlavičku. Mnoho matiek má dojem, že „pásť koníčky“ musí už mesačné dieťa- tu začína sledovanie a ponáhľanie vývoja, hoci je táto predstava mylná. V treťom mesiaci dochádza k prvej symetrickej opore o lakte, kedy sa dieťatko nadvihne v opore na lakťoch, vzpriami sa do spodnej hrudnej chrbtice a dokáže tak v tejto polohe izolovane otáčať hlavu. Čo je ale dôležité, v tejto fáze už má päste uvoľnené, aby sa vedelo správne oprieť.Tiež si treba všímať, či sa opiera o oba lakte rovnako, či niektorý nie je viac vpredu.  Na chrbte zas už dokáže držať nohy v pravom uhle nad podložkou, kedže brušné svaly sa postupne posilňujú, opiera sa medzi lopatkami. Čiže už tuná badáme zapájanie brušných svalov vo výraznejšom merítku a tieto svaly sú potom dôležité pre správne sedenie i stoj a teda chôdzu samotnú.

4,5 mesačné dieťa už dokáže na brušku oprieť si nôžku o zohnuté kolienko a tak si zobrať hračku zboku, na chrbte sa načahuje za hračkami aj cez stred tela. Treba pozorovať, či sa tatko pri načahovaní za hračkami udrží, či sa neprevalí cez nos na zem.  Taktiež si na chrbte takzvane objavuje svoje nohy, hrá sa s nimi a pchá si ich do úst. Tak si posilní brušné svaly dostatočne natoľko, aby si v piatom mesiaci dokázalo držať na chrbátiku hračky obojručne a držalo nohy zdvihnuté.

6ty mesiac je ozaj prelomový, ale nie preto, že dieťa by si malo samo sadnúť, ako sa mnoho maminiek nazdáva pri porovnávaní svojich ratolestí na internetových fórach. V tomto čase sa má dieťatko otáčať z chrbta na bruško. V 7mom mesiaci sa potom dokáže udržať na boku v tzv plážovej polohe s nastrčenou nohou čo zas následne vedie ku schopnosti v 8mom mesiaci objavovať svet nad podložkou a teda sa cez túto bočnú polohu dostať do šikmého sedu. Toto je veľmi dôležité, zdravé dieťatko sa nikdy neposadí priamym posadením cez rovinu tela ale vždy do kríža kde zapína šikmé brušné svaly a posilňuje ich tak ďalej pre správny sed, stoj a chôdzu.

Deti si okrem šikmého sedu, ktorý nastupuje ako prvý, môžu sadať aj z polohy na štyroch, ked sa prehupnú do sedu cez jednu nohu. K samostatnému sedu bez opory chýba už len krôčik a ten nastupuje najneskôr do desiateho mesiaca veku dieťaťa. V tomto období so samostatným sedom prichádza obdobie lezenia, štvronožkovania. Pri prvých pokusoch o štvronoženie, ale aj už pri plazení sú ešte ruky silnejšie ako nohy a tak mnoho detí najprv cúva dozadu. Asi pätina detí dokonca prirodzene neštvornoží, ale sa iba točia ako hodiny a rúčkujú, no tieto deti by sme mali potom posmeľovať ku aktivitám na štyroch formou hry, nakoľko táto poloha je veľmi dôležitá pre zastabilizovanie lopatiek, ramien a i brušných svalov pre vytvorenie pevného svalového korzetu pre stoj a chôdzu. Pri lození je tiež dôležité, aby dieťa striedalo ruky i nohy a aby sa nepohupovalo po kolenách ako zajac, aby sa prílišne nekývalo do strán a aby bol trup pekne rovno a nie v bruchu preliačený smerom dole alebo nabok.

Vo svojich 10 mesiacoch je takto dieťa pripravene na postavenie sa pri nábytku, postupne začína chodiť bokom okolo stolíka či pohovky, pričom v tomto období je normálne keď sa stavia na špičky. Je to potrebou dočiahnuť na veci, ktoré sú zväčša vyššie ako ono samo. O mesiac neskôr je už pripravené pustiť sa do priestoru a skúsiť prvý samostatný krok, pričom rovnováhu udržiava zodvihnutými rukami. O samostatnej chôdzi hovoríme až keď dieťa chodí po vlastných, dokáže sa zastaviť v priestore a opätovne rozbehnúť. Na tento finálny úkon má pritom čas do svojich 18tich mesiacov.

Dnes majú naproti všetkému spomínanému mnohé maminy predstavu vytvorenú najmä sociálnymi sieťami a rôznymi fórami, že dieťa musí v pol roku sedieť a v roku chodiť a aby to ich dieťa nezaostávalo, dopomáhajú mu v tom. Pritom je to najhoršie čo môžu urobiť- napríklad pasívnym posádzaním dieťaťa preskočíme mnoho predchádzajúcich období a dieťa tak nedostane príležitosť dostatočne si vytrénovať svaly brucha či chrbta na vlastnú chôdzu. K tej neskôr síce dôjde, ale často tieto detí majú zlé nastupovanie, slabé brucho, ploché nohy, kolená do X či predozadnú skoliózu. Takisto postavovaním za ruky či rôznymi chodítkami sa preťažuju iné skupiny svalov, často deti nedosiahnu poriadne na vlastné chodidlá, kedže sú „ťahané vzduchom“ a špičkovaním si tak vytvárajú nesprávnu chôdzu. To isté platí aj keď naopak, majú takúto chôdzu nastavenú nízko a sú tak nútené mať pokrčené nôžky...

Ploché nôžky- a čo teraz?

Volá mi kamarátka. Práve sú s jej štvorročným synom v kúpeľoch. "Domi tak prvýkrát som ho videla medzi inými deťmi počas cvičenia. On má zle držanie. A ploché nohy.. A tých cvikov je toľko, ja si to nezapamätám čo s ním robiť, keď sa vrátime domov..."

Držanie tela u tak malých detí je svojská kapitola, pri ktorej treba brať do úvahy, čo všetko sa na probléme podieľa. Na to sú certifikovaní odborníci (Vojta, Bobath..). Ale čo s plochými nožičkami- s tým vieme niečo urobiť. A netreba ani komplikované cviky, stačí si vytvoriť podmienky na "hru".

Na začiatok ale podotýkam, že do nasledovných "cvičení" netreba nútiť drobcov do dvoch rokov po domácej diagnostike. Každé dieťa sa prirodzene narodí s plochými nohami a klenba sa postupne vytvára s prvými a ďalšími krokmi. Ak si nie ste istí, opýtajte sa Vášho pediatra, či je všetko v poriadku ;-)
Pri škôlkároch už ale nasledovné cviky nijak neublížia, naopak pomôžu správne nohy tvarovať. Tiež sú vhodné aj pre staršie deti, ba aj dospelých (s istou dávkou trpezlivosti a hravosti :-) )

1. Vyberte sa na prechádzku a pozbierajte drobné kamienky pri jazere či potoku, alebo gaštany na jeseň. Doma ich potom zašite do vrecka- to tvaru plochého vankúša a pobádajte dieťa, aby skúsilo na vankúši stáť, prešľapovať či chodiť (v závislosti od veľkosti vankúša a schopností dieťaťa). Niekedy môže byť prvý pokus drobcovi nepríjemný (tak ako nám kamenisté pláže)- nech to nikoho neodradí! Do ničoho nenútime, radšej vankúš odložíme na neskôr, každým razom bude lepšie a lepšie ;-)
-dobrá alternatíva keď kamienky príliš bolia su tenisové loptičky. Rozrezané na polovicu uložené natesno do krabice, vytvoria akýsi krátky koberec s hrboľmi na prešľapovanie.

2. Dieťa hrá "žeriav". Po zemi sa rozhádžu vreckovky, ceruzky či iné ľahšie predmety. "Žeriav" musí nohami tieto veci premiestniť do krabičky vedľa.

3. "Lastovička" - kto z nás by si nepamätal ako sme sa v predklone snažili udržať na jednej nohe? Báječné na rovnováhu, ale aj na tréning nohy.

4. Taktiež môžete skúsiť klasické "kto viac vydrží". V tomto prípade kto vydrží dlhšie stáť na jednej nohe, na druhej nohe, na špičkách. či už s Vami, ale so súrodencami, ide o výzvu ktorú sa bude pokúšať dieťa zdolať.

5. "Kto ma malé nohy?" Jednoducho vyzvite dieťa, aby skúsilo schovať pršteky akože ma malú nohu, a potom ich vystrie (noha opäť narástla)

6. Pre zdatnejších sa dá skúšať, čo všetko nohami dokážu- gúľať si loptičku, podávať vreckovku od nohy k nohe alebo dokonca zaviazať šnúrky...

A netreba zabúdať ze najlepšie je chodiť a behať naboso- nie však doma po koberci, ale po tráve, po kamienkoch pri potoku (už žiadne topánky na prejdenie k vode)..

Nosenie detí- áno, či nie?

Možno je to tým, že sama som mamou a sama rada nosím svoje dieťa v šatke pri mne, možno je to naozaj tak veľmi diskutované. Faktom je, že sa ma stále viac známych pýta, či ako fyzioterapeutka nosenie schvaľujem, či viem, že niektorí moji kolegovia to mamičkám zakazujú a podobne. Takže môj pohľad.

Vec jedna: veď ešte neudrží hlavičku...
Nie neudrží, minimálne prvý mesiac. Ja som malého začala nosiť, keď mal tri mesiace, lebo som si nebola istá. Odborníčky-poradkyne nosenia (blízke materské centrum určite s nejakou spolupracuje) ale vedia presne naviesť, ako bábätku hlavičku fixovať tak,aby nepadala a aby bola v správnej polohe, tj. aby sa opierala o matkine prsia, čiže nič horšie, ako keď si mamina malé vezme k sebe do náručia. Keď si ale nie je maminka istá, nič sa nestane ak počká ;-)

Druhé: preťažuje si chrbticu, nemá čo robiť vertikálne kým nesedí...
Nie, nepreťaží. Ak je v šatke/nosiči správne. Keď sa bábo narodí, nemá ešte dvojité zakrivenie chrbtice ako dospelý človek, ale začína prvým zakrivením celej chrbtice do tvaru písmena "C". To je plne splnené, ak je čelom k maminke takpovediac ovinuté okolo jej hrudníka. Zároveň musí mať podsadený zadoček, aby oblúk nekončil v krížoch, ale až kostrčou. Preto tiež nie je vhodné maličké deti dávať tvárou do sveta, akokoľvek vzniká pocit, že bábo potrebuje vidieť. Vidí primerane (a určite viac ako oblohu z kočíka ;-) ) Tvárou do sveta je ale otočené presne naopak, čiže do záklonu..

Posledné, čo ma dosť prekvapilo počuť: má príliš naširoko nožičky a to nie je vhodné.
Toto som dokonca počula od zdravotnej sestry. Ba čo viac, v jednej z pôrodníc sa odporúča nebaliť "na široko". Troška anatómie bedrového kĺbu: bedrová kosť nie je tyč, ktorá nasadá priamo do jamky, ale má tzv. krčok (áno, to je tá tenučká časť, ktorá sa v zime láme starším ľuďom) a ten tvorí tupý uhol, pod ktorým stehená kosť prilieha k panve. Takže v samotnej prirodzene uvoľnenej polohe sú nožičky mierne od seba a nie tesne spolu. Ono to široké balenie malo svoj dôvod ;-) Čiže keď je dieťatko správne naviazané v šatke s nôžkami okolo maminy, vlastne si nahrádza tento starý dobrý preventívny spôsob plienkovania, ktorý držal kĺby v prirodzenejšej polohe (aj dnes sa chodí s novorodencami na preventívnu kontrolu k ortopédovi a kontroluje sa správny vývoj kĺbikov).

Takže môj pohľad? Na nosení nevidím nič zlé. Samozrejme za predpokladu že dieťatko nie je naviazané 24/7 a má aj dostatok priestoru na rozvoj pohybu na zemi (dvíhanie hlavičky, otáčanie, plazenie atď).

Len prosím, tento článok nemá slúžiť ako zbrojenie proti kočíkom. Na tých tiež nevidím nič zlé. Treba sa riadiť svojím pocitom. Keď sa na nosenie necítite, nenúťte sa. Keď ho potrebujete- nenechajte si ho vyhovoriť (okrem prípadov kedy to naozaj zdravotný stav dieťatka nedovolí) ;-)

Syndróm karpálneho tunela

Veľmi častá diagnóza, najmä v dnešnej dobe. Vďaka počítačom. Čo to teda je, prečo to je a čo s tým ďalej?
V prvom rade, aj keď bolesť sa prejavuje v na ruke, resp. hlavne v prstoch, o syndróme karpálneho tunela (SKT) sa bavíme v súvislosti so zápästím. Zápästie totiž nie je jedna kosť, ale osem. A tie su na sebe dokonale naukladané. No, nie až tak dokonale ako kamene starovekých pyramíd- medzi tieto kostičky sa vlezie viac ako tenký papier. Dokonca sa medzi ne vlezú cievy a nervy ktoré pokračujú ďalej do ruky a prstov. Ich počet a spôsob uloženia umožní pohyb v zápästí a obratnosť ktorú v rukách máme.
Kde teda vzniká problém? Alebo skôr problémy, lebo ich môže byť hneď niekoľko:
Artritída alebo iné zápalové ochorenia kĺbov, keď sa drobné kostičky deformujú a priestor pre nervy sa zužuje.
Opuchy a zápaly, keď dôjde k útlaku na tieto malé tunely vonkajším tkanivom a tekutinou opuchu.
Spomínané preťaženie svalov a šliach z práce s PC či telefónom, keď na kanálik tieto stuhnuté svaly a šľachy nepríjmne tlačia.
A v neposlednej rade nezabudnime na problémy spojené s krčnou chrbticou, keď podráždené koreňové nervy menia napätie svalov a postavenie zápästia a ruky.Vtedy treba riešiť primárny problém a teda chrbát..
Najčastejšie dochádza prave k útlaku kanálika na palcovej strane ruky- SKT (ono to má svoju logiku, keďže palec používame asi najviac..) Prejavom sú potom bolesti a tŕpnutie hlavne palca, ukazováka prípadne prostredníka, niekedy prenesené dlaňou až k samotnému zápästiu. Bolesti sa objavujú najmä v noci, ale ani denné tŕpnutie nie je výnimočné. Žiaľ, na základe opisu bolestí a ťažkostí sa dá táto diagnóza len predpokladať. Celkom dobrý test je skúsiť spraviť rukami "mlynček"- ak niektorý palec zaostáva, prípadne sa tento úkon vôbec nedá urobiť, je veľká pravdepodobnosť že ide naozaj o SKT. Stopercentne to ale môže potvrdiť EMG alebo rontgen.
Liečba pozostáva z niekoľkých možností: návšteva rehabilitačného oddelenia, kde sa podajú rôzne procedúry podľa stavu, obstreky u lekára, alebo až operácia..
Je ale pár vecí, ktoré môžete i v rámci prevencie urobiť doma:
Správne si nastavte výšku stoličky k počítaču a na klávesnici vytiahnite tie nožičky, čo má schované vzadu ;-) Zápästia tak budú v prirodzenejšej polohe a nebudú sa presilovať tuhým držaním.
Dokúpte si k myške podložku s gélovým vankúšikom pod zápastie- odľahčíte tak drobné šľachy a svaly aspon troška.
Vynikajúca vec je "ježko loptička". Dá sa ľahko zohnať v zdravotníckych potrebách. Netreba nič špeciálne, len si ju gúľať medzi rukami či po stole pomocou dlane a zápästia. Výstupky jemne premasírujú a teda zlepšia prekrvenie v rukách. A kde je lepšie prekrvenie je ľahšia regenerácia.
A na záver tri jednoduché cviky na ponaťahovanie unavených rúk:
1. ruky natiahnite vystreté pred sebou. S nádychom zavrite v päsť, s výdychom vystrite prsty čím viac.
2. opäť natiahnuté vystreté ruky, teraz ale s nádychom vystreté prsty ťahajte smerom hore (akoby zápästie dozadu) a pri výdychu naspäť aby smerovali vystreté rpsty do diaľky pred vás.
3. pre veľký úspech opäť natiahnuté ruky pred sebou :-) Teraz ale pôjdu prsty s nádychom tak, aby smerovali dole a pri výdychu opäť vrátime do základnej polohy. Každý cvik zopakujte päť krát hocikedy máte tri minútky čas.

Chrbtica- kopa stavcov, alebo jedna reťaz?

"Naozaj myslíte, že to môže byť z krčnej chrbtice? Veď ja mám posunutú platničku až pri krížoch!"

"Ja len neviem, prečo ma bolia bedrá, keď mi tvrdíte, že zle dýcham.."

"To akože preto, že som ako malá spadla na zadok, ma teraz bolieva hlava?"

"Prekvapuje ma, že dcéra má takú rozsiahlu skoliózu, od C5 až po L2.."

A mnoho mnoho ďalších prekvapených a čiastotčne vystrašených viet. Priveľa ľudí svoje telo doslova kúskuje, chrbticu dávno nevnímame ako celok, ale ako jednotlivé stavce. Pritom v celom našom tele všetko so všetkým dokonale súvisí, stačí jedna malá chybička, jediné zaváhanie a celý mechanizmus sa začína sypať. Chrbát nie je v tomto smere nijak výnimočný..

Ako teda tá naša chrbtica vyzerá? No, veľmi zjednodušene je to 33 až 34 stavcov (posledné sú zrastené do kostrčovej kosti a počet sa líši človek k človeku). Tieto tvoria akýsi "kanál" s dvojitým esovitým zakrivením (ako keď sa napíšu dve písmená "S" pod sebou). Týmto kanálom prechádza miecha, z ktorej cez malé otvory v medzistavcových otvoroch vybiehajú do celého tela zväzky nervov. To je presne ten dôvod, prečo sú bolesti rúk či nôh spôsobené problémom chrbtice. Keď dôjde hocijakým spôsobom k posunu stavcov, tieto malé otvory sa ešte zmenšia a tým nastáva tlak na nervový zväzok. Tým sa ovplyvňuje nielen vnímanie bolesti v tej- ktorej končatine, ale aj napätie svalov či prúdenie krvi a výživa takto postihnutej časti. Stále sa ale rozprávame o posune jedného miesta a dôsledkoch na telo. Aký ale je dôsledok v rámci chrbtice? Brügger krásnym spôsobom vystihol tento problém, keď použil model ozubených kolies. Teda si predstavte v jednotlivých záhyboch (áno, to sú tie esovité zakrivenia, ktoré sme spomenuli vyššie) ozubené kolieska, jedno dokonale zapadajúce do druhého. Keď došlo k posunu jedného jediného stavca, či už skoliózou, alebo opotrebovaním, alebo hoci len pri páde, jedno koliesko sa vlastne pootočilo. Automaticky sa jeho zub sekne so zubom kolieska nižšie a otočí ho a to zas posunie ďalšie... A tak sa problém prenáša v rámci chrbta smerom hore aj smerom dole. 

Reťaz je iba taká silná, ako je jej najslabší článok. Výstižné, krásne a pritom jednoduché. Preto netreba panikáriť, ak sa pri prvotnej diagnóze začne črtať ďalšia o niečo nižšie či vyššie v rámci chrbta. Potrebné je nájsť zdrojový problém a ten riešiť. Rovnakým systémom ozubených kolies sa potom aj úprava prenesie na ostatné časti. Len netreba čakať pridlho, aby tie kolieska nezačali hrdzavieť.

Nie je toho veľa?

Práve ma oslovila známa so žiadosťou o názor. Podotýkam, že dotyčná je sama zdravotná sestra s vysokoškolský vzdelaním a praxou, nejde teda o laika, ktorý sa len prieči liečbe.
Problém znel približne takto: rodinný príbuzný šiel po dlhej dobe k lekárovi kvôli bolestiam chrbta a nôh. Záver lekára: LIS. Liečba: 10 dní injekčne antireumatiká a analgetiká, okrem toho antireumatiká a analgetiká v tabletkách plus myorelaxancia a okamžité začatie rehabilitácie...
Priznám sa, moja prvá reakcia bola: To vážne?! LIS je skratka pre "lumboischiadický syndróm" a teda dosť všeobecne bolesti spodnej časti chrbta. Nespomínala žiadnu herniu, či protrúziu (vyklenutie alebo prasknutie medzistavcovej platničky). Zato liečba mi pripadá skoro ako predpríprava na operáciu...
Svoj názor na myorelaxanciá som spomínala už v minulosti. Čo ďalšie neviem pochopiť je kobinácia liekov s rovnakým účinkom (antireumatiká a analgetiká) v injekčnej a tabletkovej forme. Ak pacientka predtým nič nebrala, obávala by som sa predávkovania. Nehovoriac o tom, že keď hneď na začiatku liečby nasadíme tie najťažšie kalibre, a tie nezaberú, čo potom? Ach áno, ešte nám ostáva možnosť dvojnásobnej dávky rovno v infúziách..
Ale povedzme, že to sú len moje názory na lieky. Že to je len moja obava, že zo skúsenosti viem, ako funguje farmaceutické lobby a preto nedôverujem veľkému množstvu a kombináciám. Kvôli čomu som ale začala celé toto rozpisovať je nasadená okamžitá rehabilitácia..
Dávam do pléna otázku: aký si myslíte že môže mať účinok rehabilitácia v prípade, že prekrýva množstvo liekov? Keď je pacient tlmený a nevie spolupracovať s fyzioterapeutom, lebo jednoducho necíti, či bolesti ustupujú, alebo sa zhoršujú? Ospravedlňujem sa všetkým, ktorým v takomto prípade rehabilitácie nezabrali, ale my naozaj nie sme schopní vydedukovať, ako sa asi bude telo správať keď nebude pod vplyvom liekov. Keď nám vy neviete povedať, či sú bolesti v sede, v ľahu alebo počas chôdze, aký majú charakter a ako sa ten charakter mení, my to inak nezistíme. A práve podľa charakteru bolesti sa dá usudzovať, či rehabilitácia zaberá alebo vôbec. Ďalšia vec: keď pacient berie lieky na uvoľnenie svalov, ako mu na to máme dávať neinvazívne procedúry (magnet, ultrazvuk, rebox...) bez obavy, že vlastne ublížime, lebo sa tie účinky v konečnom dôsledku prekombinujú? A keď by sa aj uvažovalo o ionoforéze (transkutánnom, čiže vpriamením cez kožu, spôsobe podania analgetík pomocou elektrického prúdu priamo v mieste bolesti) asi by som sa obávala predávkovania pri množstve iných liekov od bolesti...
A tak často dochádza k prípadom, že kým pacient ukončí rehabilitáciu, lieky mu pomôžu od bolesti a cíti sa fajn, tak ich lekár "okreše" alebo úplne vysadí. Bolesti sa dostavia v plnom prúde späť, na ďaľšiu rehabilitáciu je z poisťovne nárok až po určitom čase, tá predošlá nemala ako pomôcť a ubolený človek ostáva buď sám so svojou bolesťou, alebo sa vráti k lekárovi po novú náruč liečív, na ktoré sa pomaly stáva odkázaný...
Ja vám rozumiem. Ja viem, že sa do "tých doktorských čarbaníc a pojmov" nevyznáte. A viem aj, že v niektorých okresoch nášho štátu nie je veľmi na výber ku akému lekárovi sa uráčim. Ale ak sa vám niekedy zdá, že je toho odrazu príliš veľa, skúste aspoň konzultovať iného odborníka, či je naozaj nutné začať tak zostra. či je práve váš stav ten zanedbaný a problematický a vyžaduje tak rázne zakročenie, alebo sa dá začať pomalšie.

A poznámka "pod čiarou": ak ste nereagovali na to, že vás bolí chrbát niekoľko mesiacov, prípadne rokov, nečakajte, že na rehabilitácii majú čarovný prútik, ktorý vyrieši problém za tri dni. Ak sa rieši to, čo problém zapríčinilo, a nie len prejav, chce to trošku viac času a trpezlivosti ;-)